A sme tu...

O piatej hodine ráno colník prebúdza posádku a víta ju v dlhoočakávanom NORWAYovi. Zároveň oslavujeme jubilanta NORA II. a jeho úspešných 1000 km.
Na pumpe sa menia šoféri... Drobec strieda Bacila, krátka pišpauza a pokračujeme naháňať časový sklz.

Z domu máme za sebou 2265 km a sme v Lillehammeri.
8:30 - 10:00 - zaparkovali sme pri jazere Miøsa pred malebným mestečkom Lillehammer. Prvé raňajky v Nórsku v podobe švédskych stolov pozostávali zo slovenských potravín... a jasné, aby som nezabudla na Bacila...
Ten si dal už tradične banán a opäť potvdril Darvinovu teóriu.
Potom sme zbalili švestky (aj tie tekuté) a šli sme do "Lilehamru".
Náš "autista" Hošo (autista = taliansky šofér) zjavne na Slovensku používa viac klasické križovatky ako kruhové objazdy a rozhodol sa vynahradiť si túto absenciu práve pred Lillehammerom.

Krúžili sme spolu s ním v aute "jak dementi" kým som sa nevysypala medzi sedadlá a dvere. Svoj zámer dosiahol a konečne zaparkoval pri ceste. Ja som sa nevykydala medzi tie sedadlá z dôvodu nadmerného  užívania alkoholu (šak som mala v sebe len jeden mini-pici štamperlík, ktorý sme "kúpili" pri odchode zo Švédska v duty free shope s Hošom), ale preto, lebo som robila slečne Michi... účes. Dva zapletané vrkoče, to kukáš, ty BRĎO.
Ešte som zabudla, že keď sme šli okolo stopárov, Hošo sa tváril, že brzdí, a keď tí dvaja s nádejou bežali k nášmu autu, Hošo šliapol na plyn a nechal ich tam. Ta jaký je on zlatý !
Nakoniec sme sa dočkali a olympijské mestečko sme predsalen navštívili. Zaparkovali sme to pod kopcom a pri šliapaní na skokanské mostíky sme videli skokanov na umelej tráve (ta tu aj mariška umelá...)
Potom sme si dali do tela a vytrepali sme sa až na vrchol. Super výhľad stál ozaj za to !!! Pod nami jazero, Lillehammer, lesy, domčeky... Ta ja ňe som basnik, ale keby že som, asi mám robotu...
Pri ceste dole sme stretli zopár obyvateľov z Českej republiky. My, ako slušne vychovaní sme sa im pozdravili. Drobec ich poznal podľa bundy, ktorú mal jeden pán na sebe... Tí sa nezaprú !
Po občerstvení sme sa dotrepali autom až do mesta. Vraj to netreba s ničím preháňať a po náročnom výstupe sme volili radšej túto možnosť, keďže sa nám všetkým dosť triasli nohy. Špekáčky sa na mieste, kde v roku 1994 horel olympijský oheň upiecť nedali, lebo Nóri vrchné schodíky z obavy pred turistami zo Slovenska radšej zatvorili. Preto sme šli na kávu, párky v rožku a zmrzlinu radšej do mesta. Dali sme zarobiť aj zopár obchodníkom so suvenírmi a teraz sa práve trepeme do kempu...